Poznáte to: riadiaci pracovníci stanovia ciele a úlohy, rozdelia ich medzi svojich podriadených, určia termíny a priority a vykonávatelia úloh sa môžu pustiť do práce. Ked vykonávatelia dobre vykonávajú, dostanú odmenu. V opačnom prípade sú pokarhaní. Cukor a bič. Takto to poznáme, takto to funguje. Je však takýto spôsob deľby práce tým najlepším z možných riešení? Ako inak by sa to ešte dalo usporiadať?
Navôkol nás môžeme pravidelne a každý deň vidieť ľudí, ktorí nie sú spokojní so svojim životom, ľudí, ktorých neustále niečo trápi a ktorí akoby sa vedeli iba sťažovať ako je im veľmi zle.
Článok O tom, jak hovadina zvyšuje návštěvnost webu ma veľmi zaujal. Hujerovi sa podarilo trafiť klinec po hlavičke. Fenomén web 2.0 nám umožňuje preskúmať davové správanie, ktoré autor nazýva „ovčí pud“.
Možná ještě větší hovadina je, že o tom vůbec píšu článek. Kdo by nechtěl aby se na jeho web začaly hrnout davy lidí, aby návštěvnost narostla ze dne na den více než pětinásobně. Každý začínající blogger či majitel webových stránek sní tento sen. A přitom mnohdy stačí tak málo a sen začíná mít zřetelnější obrysy a davy se hrnou.
Platí to nielen pre civilizácie, ale aj pre každého z nás. To je tiež dôvod, prečo sa zaoberám otázkou ľudskej nespokojnosti. Pocitu akejsi neindentifikovateľnej blízkosti záhuby, možného konca. Blížiaceho sa konca. Konca čoho, nevedno, možno je to iba inštinkt, ktorý nám ako zvieratám pred zemetrasením hovorí, že sa bude niečo diať.