Zaježová a Tradičný životný štýl

Nie je

Zaježová naozaj nie je miesto, kde ľudia trávia dni pasením oviec a večery hrou na fujare či vyrábaním žinčice.

Je

Je tu niekoľko ľudí, čo žijú viacmenej starosvetsky, tiež je tu:

Projekt Sekier

teda priestor, kde si môžu mladí ľudia vyskúšať tradičný životný štýl. … (hovorí mirec)

Tradičný životný štýl?

Keď sa teda tradičným životným štýlom dá nazvať striedanie sa pri dojení 2–3 kôz, stavanie si slamených domov, či sťahovanie historickej “pastierne”, chovanie psíkov v dome a „hranie sa“ na záhradkách, z ktorých nie je dostatok potravín ani na jedlo na celý rok, nieto ešte na predaj a zabezpečenie financií.

Konope nesejú, obilie nežnú, plátno si netkajú, zrno si nemelú, pálenku nepália, ale nakúpia si v hypermarketoch, ošatenie v sekáčoch a zarobia si nie v pote na poli, lež v zahraničí alebo v meste.

Hra na Tradičný životný štýl

Nuž čo robiť? Keď naozaj platenej práce nieto, a neplatenej sú „mraky“, musí si na ňu každý sám zarobiť až potom sa môže prísť na lazy hrať, že žije tradičný životný štýl :) S mobilmi, napojením na facebook, večerným filmíkom na skrátenie dlhého zimného večera.

Ekokomunitný proces

Jednu vec však Sekieru uprieť nemôžeme. Vďaka nedostatku súkromia a zásahom majiteľov si tu “ekokomunita Sekier” prechádza fázami vzniku komunity. Po predstieraní toho, že sme “komunita”, prípadne že sme veľmi tradičný a “eko” a na vysokej … úrovni, tzn. že medzi sebou nemáme žiadne konflikty, začína ponorka. Vkráda sa pocit, že toho už máme dosť, že je vo všetkom akýsi zmätok a svoju nespokojnosť ventilujeme ako vieme. Susedom, priateľom, zvieratám, stromom, štiepanému drevu či motykou na záhrade, burine. Po fáze chaosu prichádza prázdnota, teda akási „depka“. To už máme celkom dosť a každého, kto sa do nás stará, by sme … a začíname pomýšľať na koniec pobytu. (v lepšom prípade si začíname vážiť, čo máme doma)

Dosť tradičné

Áno, to je dosť tradičné, keď 5–10 ľudí žije v jednej usadlosti, ešte tradičnejšie v jednej izbe. Nebohý ujčok Šimko spomínali ako čosi viac ako pred polstoročím spávali v domčeku cca 5×6 m, aj z múrom, siedmi či ôsmi. Ráno o pol piatej vyháňali na pašu svine a keď sa napásli: zohnať, zavrieť a na pol ôsmu do školy.

Žijú, či skôr skúšajú žiť, skúšajú tradičný nedostatok súkromia, (i keď je ho už teraz na Sekiery oveľa viac, ako kedysi) a svoje hranice trpezlivosti a schopností a zručností “dohodnúť sa”.

Dohadovacie zručnosti

Tie nám už chýbajú najviac, a nielen na Sekiery, nie len na Zaježovej, nie len na zanikajúcom vidieku, nielen v slovenských mestách, ale v celej našej západnej civilizácii, ktorá čoraz častejšie namiesto dohôd vedie čoraz väčšie „mierové operácie“ po celom svete.

A trpia prostí ľudia, nie politici a páni, ktorý rozhodujú o tom ísť do vojny atď. ale to som už dosť odbočil. Chcel som to ale spomenúť, lebo osobne sa ma to týka, cítim sa byť spoluzodpovedný za tú strašnú neprávosť čo Severoatlantické zoskupenie, tzv. Aliancia aj v mojom mene, mene mojej krajiny, spôsobuje.

Základ akejkoľvek trvalej udržateľnosti

A začína sa to v uvedomovaní si a rozvíjaní tradícií. Toho, ako sa vieme so svojimi rodičmi, deťmi, bratmi a sestrami dohodnúť. Toho, čo si môžeme nevedome a neorganizovane na Sekiery zažiť. Veľmi ma mrzí, že sa tam nikto tomu nevenuje, že nikto nezvedomuje to, čo nás mali učiť už od prvej triedy základnej školy, ako navzájom vychádzať, ako a na čom sa dopredu dohodnúť, a ako to robiť.
Toho, čo tvorí základ akejkoľvek trvalej udržateľnosti – udržateľnosť spoločenská (sociálna).

Jeden z ľudí, ktorých považujem za svojich “učiteľov”, americký psychoterapeut Scott M. Peck, napísal o budovaní vzťahov a komunít knižku, ktorá ukazuje, ako kráčať v „V inom rytme“. Ako komunikovať, ako spolu vychádzať, vážiť si seba navzájom, tvoriť niečo, čo nás presahuje, niečo čo po nás pretrvá. V druhej knižke sa venuje tomu, ako tým môžeme vytvoriť „Svet, ktorý čaká na zrodenie“.

Veľmi by som si prial, aby sa nám podarilo zrodiť takýto svet!
Veľmi by som si prial, aby to „také zlé“ nebolo! ako mi to prostredníctvom .týždňa odkazuješ, Andrej.

K tejto úvahe ma podnietil článok Andreja Bána “Skromní a bohatí” publikovaný v týždenníku .týždeň, “chránený” pred prečítaním na nete pianom.