Keď dostanete dobrý obchodný nápad, boli ste radšej, aby vaši kamaráti boli vaši partneri alebo aby boli vaši zamestnanci? Čo by spravili vaši kamaráti na vašom mieste?
Akú štruktúru vzťahov máte tendenciu vytvárať?

Veľa sa v poslednom čase popísalo o vadách systému, o zlom vývoji v spoločnosti, o rôznych špinavostiach, čo si dovolia mocní. Takisto sa kritici často dušujú, že oni majú ten správny recept. Ten správny prístup, tú správnu ideológiu, ten správny dôvod na revolúciu.

Skutočne však dokážu niečo zmeniť? Keď dostanú tú možnosť, nevymenia akurát ľudí v mocenskej štruktúre? Možno so zmenenými logami, názvami ale bez podstatnej zmeny?

Rozdeľuj a panuj

– tak to zatiaľ funguje. Ľudia sa sami rozdeľujú podľa vierovyznania, veku, pohlavia, profesie, politických názorov, atď. Všimli ste si ale ako končia politici diskusie? Pri témach pri ktorých by si dali ich stúpenci kľudne po papuli, politici sa usmejú a podajú si ruky. Vedia že by mohla prísť doba keď budú musieť utvoriť koalíciu.

Ich stúpenci si myslia že existuje nejaký závažný rozpor alebo konflikt, v ktorom by mali hájiť tú správnu stranu. Že sú si navzájom konkurenciou. Ľudia súťažia… o lepšie postavenie, o prácu, o peniaze, o moc. Podľa starého porekadla ale kde sa dvaja bijú tak tam tretí (a všetci čo sa s ním dokážu dohodnúť a spolupracovať) vyhrá.

Kto si však kladie otázku, prečo by mal s inými „súťažiť“? Sociálna štruktúra a medziľudské vzťahy, ktoré ju tvoria, je to čo ostáva akési nepovšimnuté. Takisto veľa ľudí sa nezaujíma ani o skutočnú podstatu peňazí, právneho, politického systému.

Pritom všetci sa týmito „pravidlami“ podvedome riadime a čo je horšie, vedome ich berieme ako istotu, čo sa nám vypomstí v skutočne kritickej situácii. Z pohodlia sme si zvykli medzi sebou komunikovať len pomocou symbolov a imidžu, ktorý často nemá s ľudskou podstatou nič spoločné. Prepadli sme istote že druhých ľudí môžeme prinútiť niečo spraviť podľa nášho želania. Zvykli sme si, že keď prídeme do obchodu a predložíme bankovky, predavač nám predá tovar, ktorý chceme. Keď prídeme na hranicu a ukážeme pas, policajt nás pustí ďalej. Keď prídeme k lekárovi a ukážeme kartičku poistenca, tak nás ošetrí.

Čo sa ale stane, keď tento imidž stratíme? Keď nemáme peniaze alebo napriek našej istote devalvujú? Keď nemáme tú správnu štátnu príslušnosť, poistenie? Dokážeme sa s pekárom nejako dohodnúť aby nám dal chlieb na zasýtenie? S lekárom aby nám pomohol? S policajtom aby nás pustil ďalej?
Aký to vlastne máme s inými ľuďmi vzťah?

Ťažko sa žije v neistote a chaose

Nie je to tak, že radšej uprednostníme nejaký poriadok, systém, mocenskú štruktúru, len aby sme sa chaosu vyhli? Vyhli takým spôsobom, že dáme moc do rúk ľudí, ktorí dokážu dokopať „tých druhých“ aby sa správali kooperatívne? Alebo ktorí nám dokážu poskytnúť ten správny imidž? Správnu príslušnosť, potvrdenie, peniaze, status, vďaka ktorému nám ostatní ľudia uspokoja naše potreby?

Je jednoduchšie odvolávať sa na „právo“, hroziť sankciami, „motivovať“ peniazmi, ako skutočne s ľuďmi komunikovať. Magický výraz skloňujúci sa pri pracovných pohovoroch je tímová práca. Tím je ale len jednou z foriem organizácie ľudí, forma pri ktorej je nutný dominantný líder. Akosi sme si zvykli, že časť zodpovednosti (niekedy podstatnú) za naše činy prenecháme niekomu „nad nami“. Dokonca aj zodpovednosť za to ako sa správame k iným ľuďom. A na tom je postavená sociálna štruktúra.

Veľa ľudí rozprávajúcich o „revolučných“ myšlienkách a zmenách (ktoré by mali vykonať iní) na to zabúda. Snažia sa len pritiahnuť pozornosť k „svojej“ ideológii ale skutočná zmena je v nedohľadne.

Skutočná zmena

Skutočná zmena totiž prichádza pri pochopení podstaty veci. Potom dôjde k posunu paradigmy (ako to nazýva Stephen R. Covey). K tomu ale treba aby ľudia za seba zobrali zodpovednosť. Aby bezhlavo neplnili príkazy, aby sa zamysleli, aby vnímali veci a ľudí okolo seba. A tu je pohodlie narušené, istota naštrbená. Človek sa dostáva mimo svojej komfortnej zóny. A tak sa radšej pustí cestou ľahšieho odporu. Kam nás ale tá cesta dovedie a ako dlho si po nej ešte budeme môcť vykračovať?

Bez istého nepohodlia, niekedy až utrpenia, však zásadnú zmenu človek väčšinou nedosiahne. O tom písal už aj Scott Peck v jeho knižkách o komunitnom procese. Prebrať za seba zodpovednosť, za to ako vnímam svet okolo seba, ako reagujem, nie je vždy najľahšie. Skúsiť si to každý môže napr. na Zážitkovom seminári budovania skutočného spoločenstva ( http://www.buko.cz ).

Dobre sa cítim v prítomnosti ľudí, ktorí ma nevnímajú len na základe „imidžu“ – vzhľadu, príslušnosti, majetku…, ktorí prebrali zodpovednosť za svoje činy. S ľuďmi, s ktorými môžem zdieľať poznanie života bez obáv z konfrontácie s „nadriadenou mocou“.
V takom prostredí sa dá skutočne žiť. V takom prostredí sa deje skutočná zmena. Takých ľudí však nebýva veľa.

Zodpovednosť

Snažiť sa donútiť iných aby sa zmenili, nie je cesta. Každý musí za seba zobrať zodpovednosť sám. Až sa zmení kritické množstvo ľudí, zmení sa celá spoločnosť. Dovtedy ostanú veci po starom.

Bohužiaľ kým ostanú veci po starom, kým ľudia nebudú medzi sebou hlbšie ľudsky komunikovať, stratégia imidžu, peňazí a moci nie je vôbec iracionálna.